Zázraky sa dejú alebo jesenný Zuberec

Po neuveriteľných desiatich rokoch sa hviezdy nad Nemeckom a Slovenskom spojili, čo sa jesenných prázdnin týka.

Naša pôvodná dohoda s Michaelom znela, že ak bude mutovať (= skončia mu povinnosti v zbore), môže ísť konečne na tábor SÁM. Veď priznajme si, ktorý puberťák v jeho veku by chcel byť stále a dobrovoľne pod dohľadom či prísnym pohľadom mamy? I keď sa mama pre vlastné dobro a pokoj v duši snaži pozerať inam, čo sa - priznávam dobrovoľne - nie vždy darí.

S ťažkým srdcom som súhlasila. Že teda smie zostať sám. No i keď nám hviezdy dopriali rovnaké prázdniny, s (ne-)mutovaním mali svoj vlastný plán. A tak som musela vybavovať priepustku na jeden z troch nácvikových dní (dirigent ho s ťažkým srdcom uvoľnil) a Michael musel naopak pristúpiť na kompromis. Lebo cestovať 800 km hore-dolu pri spojeniach, aké sú či skôr nie sú k dispozícii, nie je žiadna slasť, aby si ju človek a teda i ja zopakoval na viackrát.

A k dobru sme si tento krát pripočítali i jeden jednorázový extra štátny sviatok. Storočnicu. Tú utorkovú.

O zážitkoch z cestovania si môžete prečítať tu.

Jesenné tábory sú vzhľadom na dĺžku ich trvania menej programovo nabité, čo sa celotáborových hier týka. Skôr sa sústreďujú na turistiku, spoločenské hry a predvianočné tvorenie. A býva na nich i o trochu menej detí a vedúcich.

xxx

Dve s našim najmladším

Na jesenný tábor pribudlo i niekoľko mladších súrodencov. Medzi nimi náš táborník najmladší. Bolo milé pozorovať ako sa dvaja starší navzájom zbavovali zodpovednosti, keď nešlo o nič dôležité.

- Ty si sa mal o neho starať! Ty si mu mal pomôcť!

- Nie. TY!!!

Ak však najmladší, nebodaj, vyronil slzičku, okamžite nabehol minimálne najstarší z nich, aby mu ju "zotrel" a zhodnotil vážnosť situácie.

Jedného dňa kdesi uprostred pobytu som sa ho len tak zo záujmu spýtala, koľko má presne rokov. Bol priam neuveriteľne ukecaný, a tak sa mu počas tábora ústa takmer nezatvorili (predpokladám, že on snáď mumlal aj v noci zo spánku :)).

- Päť - odvetil suverénne.

- A už dlhšie, alebo iba niekedy prednedávnom? Myslím tým, kedy si mal piate narodeniny - dodala som na vysvetlenie.

- Hm, neviem. Nepamätám si - potom sa odmlčal a po chvíľke premýšľania upresnil - ale viem, že dnes to nebolo...

Nuž tak to som vedela i ja :)))

Na túre Prosieckou dolinou sme šli s najmenšími vzadu a na striedačku ich brali za ruky. Istú dobu kráčal predo mnou s inou vedúcou a zvučne ohlasoval každú turistickú značku. Známy a účinný to trik ako deti niečim zamestnať, aby zabudli na pocit únavy a s nadšením stopára pokračovali v ceste.

Zrazu si nejako inak napravil čiapku na hlave a ja som - len tak pre nás dospelých - s úsmevom dodala:

- Mám pocit, že idem lesom, kde žije sedem trpaslíkov a ten najmenši a najukecanejší cupitá predo mnou.

Ten, ktorého som mala na mysli, moju vetu zachytil, ale spracoval úplne inak. Otočil sa razom čelom vzad a hlavu, zvedavo sliediac okolím, prestrčil i poza mňa a vzrušene sa spýtal:

- Ukáž, kde???

xxx

Ubytovaní sme boli v priestoroch, ktoré patrili miestnej škole. My s Michaelom a pár nováčikov po prvýkrát, zvyšok už po niekoľkýkrát. K dispozícii sme mali i obrovskú telocvičňu. Super, skonštatovala som radostne. Radosť ma však veľmi rýchlo prešla. Už krátko po príchode sme v nej naháňali lopty na rôzny spôsob a nevšimli si, že kohosi obuv nespĺňa podmienky pre vstup. Boli sme natoľko zabratí do hry, že na čierne šmuhy na podlahe nás na druhý deň upozornil až (zhrozený) správca na svojej kontrolnej obchádzke.

Inak opäť s nami boli naše tri zvery a mňa potešilo zistenie, ako nás najväčší z nich poctivo stráži. Ja som v to ráno prvá buntošila a ako som chodila chodbami, všade vládlo hrobové ticho. Keď sa ako druhý zjavil správca (= v ponímaní psa niekto, kto nepatrí ku svorke), začal Rony spoza dverí štekať na poplach.

Ale nazad ku šmuhám. Boli všade. Malé, veľké. Odolné. A tak som po prvýkrát trpko oľutovala ospevovanú veľkosť telocvične. Za chyby sa platí, v tomto prípade i potí, nuž sa pár dobrovoľníkov z nás pustilo do pucovania. Na druhý deň som ešte sama tých asi 500 m štvorcových zmývala. Predpokladám, že po tejto skúsenosti budem v budúcnosti kontrolovať podrážky ako nepodplatiteľný jastrab či pes baskervillský!!!

Počasie nám prialo a miestny vietor reguloval teplotu na hranicu, ktorá sa dala hravo zvládať i v našich zimných bundách. Čiapka a šál boli na otvorených priestranstvách potrebným doplnkom. Moja váha mi zabezpečovala pevné spojenie so zemou, no na pár kritických miestach som vzývala miestnych duchov, aby nám najmenších neodfúklo...

Kdesi v prostriedku Prosieckej doliny sa predo mnou zjavil Michael a vraví:

- Mama, predstav si, (dievčatku, na ktoré v lete ustavične sadali motýle) aj tu pristál pred chvíľou jeden na nose!

Tento fenomén ma zakaždým fascinuje. Ako si jemné stvorenia nájdu iné jemné stvorenie v horde živých striebier.

A fascinuje ma i iný fenomén. Ako niektoré deti na túrach priam plačúc lamentujú a tvrdia, že už nezvládnu ani len krôčik naviac, no len čo si v cieli vyzujú vibramy a strasú zo seba prach z cesty, premenia sa opäť a razom na nezničiteľné perpetum mobile.

xxx

Večer pred odchodom som kmitala chodbou sem a tam a balila naše zvyšné veci. Na tábor sme si vzali iba jeden veľký batoh, takže ako prvý ho napĺňal Michael a niečo po desiatej ja. Na izbe číslo jedna som zakaždým počula "bzučanie" a chichotanie puberťákov. Medzi nimi Michael. Dvakrát som im zaklopala na dvere, nech stíchnu, ale zjavne moje upozornenia nepomáhali. Nešlo iba o to, že my odchádzame, ale zvyšok osadenstva čakal na druhý deň náročný, asi sedemhodinový výlet. Nuž som poprosila jedného z vedúcich, čo sa práve mihol pred ich izbou, nech ukecaných junákov sfúkne tentokrát on. Chvíľu bolo ticho. Ale iba chvíľu. Keď si mládenci mysleli, že je vzduch čistý, pustili sa do ďalšieho kola nekonečných debatšágov. A tak som o pomoc požiadala ďalšie dve vedúce. Vedomá si, že výsledok bude rovnaký.

Keď na ich izbe otvorila dvere tá druhá, šla som práve okolo, no oni ma nezbadali. V miestnosti sa svietilo a ja som zachytila nasledujúci rozhovor:

- Chalani, prečo máte zažnuté a prečo ešte nespíte???

S odpoveďou sa poponáhľal najstarší z nich.

- My by sme aj radi, ale, bohužiaľ, Michael zajtra odchádza, a tak musíme čakať, kým sa dobalí.

Spravila som čelom vzad, hlavu strčila do dverí a nečakane sa zapojila do rozhovoru.

- Čože robíte??? Michaelovi zostalo už iba pyžamo a veci na cestu. Inak je celý zvyšok už istú dobu u mňa na izbe. Takže aké balenie máte na mysli???

Pohľad plný prekvapenia vystriedal smiech dolapených pri čine...