Žeby predtuchA?
Po šoku z pondelka som sa už ako-tak spamätala a vlastne až dnes som si uvedomila, ako začínalo pondeľňajšie ráno:
- Mama, ako si spala túto noc (teda z nedele na pondelok) - spýtal sa ma vtedy Michael.
Zabudla som, či nejako odôvodnil svoju otázku, ale presne si spomínam na svoju odpoveď.
- Veľmi zle. Mala som hrozný a neskutočne intenzívny sen a ešte teraz kdesi vovnútri cítim ten nepríjemný pocit z neho.
- Prečo? Čo sa ti snívalo?
- Že som bola vo svojej triede a celú som ju vyzametala. Vždy, keď som chcela to množstvo prachu a špiny zmiesť na lopatku, vtrhli dnu rodičia a deti a všetko mi bezohľadne rozdupali. Toto sa opakovalo niekoľkokrát po sebe, až som zrazu skočila do stredu miestnosti a na všetkých sa hystericky rozrevala, nech okamžite vypadnú preč. A počula som, ako kričím, že dávam okamžitú výpoveď!
Asi o tri hodiny nato nasledovala zdrvujúca správa od kolegyne...
xxx
Dnes mal úraz v škole i Michael, a tak i dnešok podľa toho vyzeral. Prvú polhodinu za mňa prebrala šéfka.
Keď som dorazila do práce, ihneď som zaregistrovala, že sa niečo udialo. Podšívka sedela uplakaná na jednej stoličke, Francúz hľadel urazene kamsi do priestoru na stoličke druhej a kolega práve čosi dohováral Afričanovi. Už zachvíľu sedeli obaja mládenci na pohovke a navzájom do seba zúrivo kopali. Nevypytovala som sa ich, čo bolo. Rovno som ich vyhnala schladiť sa na dvor. Tam sa pustili hrať futbal. Zrazu som zbadala, ako v zápale hry spadol jeden mládenec kúsok pred Afričanom. Ten v tesnom závese nestihol ubrzdiť a preletel cez neho, dopadnúc na pravé rameno. I keď si na nespočetných tréningoch svojho družstva určite naštudoval správnu techniku padania, okúsiť tvrdosť asfaltu na školskom dvore spadá do inej kategórie. Tzv.bolestivejšej. Nebol by Afričan Afričanom, keby vzápätí nespustil neskutočný nárek (umierajúceho). Dobehla som ku nemu, aby som zistila, či má všetky kosti v poriadku. Takisto ho prišli poľutovať i spoluhráči. A zjavil sa i kolega. Podišiel ku "zranenému" a zahlásil jednu jedinú vetu:
- Tak čo Afričan, dnes sa hraješ na Neymara?
Dopriala by som vám byť svedkami bleskovej premeny a smieť pozorovať jeho tvár. V momente stíchol. Sťaby uťalo. Otočil hlavu ku kolegovi, prižmúril (priam zákerne) oči, zaťal pery do jednej tenkej čiary a vyčítavo sa na neho zahľadel. Vyskočil na nohy a už ho nebolo, ako rýchlo sa zaradil nazad do hry.
A potom som sa musela smiať (v tichosti pre seba) na samom konci družiny. Na záver nám ostalo dokopy 5 detí. Zišli sme s nimi na dvor. Práve sme si v družnom rozhovore s kolegom vymieňali naše zážitky zo školských lavíc, presnejšie kto si aké ťaháky pripravoval do školy - lebo aj keď je medzi nami 30-ročný rozdiel, ťaháky existovali a budú existovať večne.
Zrazu sa v bránke zjavila Šálkova mama. Nuž som sa jej rozhodla predstaviť náš dočasný záskok za kolegyňu.
- Aaa, vy ste Šálkova mama? - prihovoril sa jej kolega s úsmevom na perách.
- Áno. Podarený chlapec, že? - nadviazala zjavne potešene na jeho otázku v domnení, že si vypočuje nejaké chvály.
Lenže kolega neprešiel žiadnymi školeniami, nevypočul si rady, ako jednať s hrdými rodičmi, správne zaobaliť sťažnosti, a tak jej z mosta do prosta vraví:
- No poviem vám, to je teda riadne náročné, vysiľujúce dieťa!
Po jeho vyčítavých slovách sa jej doslovne zasekli slabiky v hrdle. Zakoktala sa a nasledujúcu vetu radšej dobrovoľne zahrala do autu, zbytočne nezabŕdajúc do témy, ktorá nenabrala ňou predpokladaný smer.
A ja som sa iba imaginárne chytala za hlavu. Ešte že to povedal jej, lebo dnes sú mnohí rodičia prehnane hákliví, ak počujú niečo iné než chválospevy na svojich potomkov. Podobné, prostoreké formulácie bývajú často spúšťačom budúcich nedorozumení, ba až konfliktov.
xxx
Dnes som na dvore po prvýkrát po konflikte s B zbadala mamu škrteného chlapca. Rozbehla som sa ku nej, aby som sa jej spýtala, či došlo ku rozhovoru a sľúbenému ospravedlneniu zo strany vinníka. Srdečne sa mi poďakovala za našu rýchlu reakciu. Vraj spolu viedli dlhší a hlavne zmysluplný rozhovor a mama B sa jej niekoľkokrát omlúvala, čím ju veľmi pozitívne prekvapila.
Pre mňa to bolo dôležité i z nasledujüceho dôvodu, keď zhruba pred tromi rokmi, na konci júna - vtedy bol u mňa jej starší syn - došlo ku nepríjemnému, pästnému konfliktu s istým arogantným gymnazistom odvedľa. Ten dokonca bez zábran napadol moju vtedajšiu kolegyňu, ktorá chránila nášho zverenca. Snažila som sa dosiahnuť jeho potrestanie, ale mám pocit, že riaditeľke gymnázia sa incident nakoniec (vďaka koncoročným aktivitám stredoškolákov a dlhým, letným prázdninám) podarilo "ututlať".
xxx
A takmer by som zabudla: zašla som i za učiteľkou Maliarky a prerozprávala jej priebeh predošlého dňa. Ihneď skontrolovala, čo jej Maliarka odovzdala a zasa musela nahnevane skonštatovať, že dievča úlohu síce napísalo, ale nie tak, ako malo. Proste ju odfláklo po svojom.
Navrhla som jej jedno riešenie, no neverím, že budeme mať v jej prípade ešte úspech, keď dievčina už čochvíľa u nás končí. Lebo ten základný konflikt, prečo rebeluje, vidím a počujem pravidelne z rozhovorov medzi ňou a mamou. Až ma mrazí chlad jej slov, akými ignoruje (my sme tomu vraveli odpinkáva) svoju mamu. Zatiaľ som nezažila, aby sa na ňu čo i len raz usmiala, keď sú u nás. Netuším prečo ... všetko ostatné sú iba moje domnienky.
Jedno však viem určite. Deti jednoducho vycítia nerozhodnosť v jednaní dospelých. Keď si ich "vzory" nedokážu stáť za svojim slovom v dôležitých veciach. Lebo aj správne vynadať či povedať NIE je umenie.
Priznávam, sama som si myslela, že sa ku mne začne správať ako ku mame/učiteľke/kolegyni-z-DÚ-skupiny, keď som na ňu posledne nakričala, ako sa správa. Iba preto, že ona sa už sama nastavila do takého modusu "každý je ku mne zlý". No zostala som prekvapená, keď na druhý deň ku mne došla s úsmevom, akoby sa nič nestalo. A ten úsmev bol detsky úprimný, nesilený, nehraný.
Asi mám tú výhodu, že okrem povinností sa s nimi občas i bláznim a vtedy vidím, ako sa práve ona od srdca a neviazane zabáva.
(A veľmi rada býva sama stredobodom pozornosti. Priam sa vyžíva v tom, ako ju prváčky "žerú".)