Už po deviaty krát sme sa s Michaelom vybrali do nášho tábora. A po prvý krát na to isté miesto. Teda to isté, čo nás všetkých očarilo presne pred dvoma rokmi, len ten predošlý nám ho vyfúkol spred nosa ktosi iný. Rýchlejší.

Cesta na Slovensko nezačala práve najšťastnejšie. Najprv som na autobusovej stanici znervóznela, že nám asi zrušili autobus (a snažia sa to utajiť), keď nestojí nikde vypísaný na dlhokánskej tabuli so spojmi do celej Európy.

Našťastie sa medzi nástupišťami pohyboval i miestny zamestnanec s vysielačkou a ten mi prezradil, že má (iba) polhodinové meškanie. Vydýchla som si, no nie nadlho.

Keď sa konečne v šere stanice zjavila známa zelená na štyroch kolesách, ožili i prítomní spolucestujúci. Každý sa začal pchať dopredu, akoby šlo o život, a mnohí chlapi svojim správaním opäť raz potvrdili, že džentlmeni zaisto dávno vymreli.

Čože? Aj vás už začala nepríjemne svrbieť hlava?

Nuž vedzte, že reagujete spontánne automaticky ako väčšina z nás.

Na škole mávame pravidelne do roka aspoň dvakrát hlásenie, že sa v ktorejsi triede zasa raz objavili tieto nechcené zvieratká. Dokonca i u mojich detí v skupine už asi zo dvakrát za tých päť dlhých rokov.

Vtedy si spomeniem na stanový tábor ´87 v Slovenskom raji. Dostala som sa ako inštruktorka do oddielu najmenších a hneď na stanici som si všimla Vladka. Malý, roztomilý chlapček s hnedými kučerami a veľkými, smutnými očami, ktoré vypĺňali slzičky na krajíčku. Pohľadom visel na mame a tváril sa, že práve nadišiel koniec sveta.

A tak nás pre istotu informovala, že chlapča je citlivejšie a bude asi vyžadovať viac pozornosti. Nuž som si ho dobrovoľne vzala pod svoje ochranné krídla. Ak bolo treba, pritúlila som, pomohla s hľadaním stratených vecí, viazaním šnúrok a pod.

Vladko si ma obľúbil a od prvého dňa mi bol neustále a vďačne v pätách. Preto keď mi oznámili, že v tábore sa rozmohli vši, a podľa všetkých indícii a neklamných znakov ich dovliekol práve on, zahmlilo sa mi pred očami. Mala som vtedy husté vlasy až po zadok (a hlavu aspoň desaťkrát za deň na dotyk pri tej Vladkovej), a tak ma od onoho momentu prenasledovala hrozivá predstava, s akou radosťou sa práve celé parazitujúce kolónie udomácňujú na novom, neprebádanom území. Cítila som ich všade. Dostať vši som dovtedy považovala za niečo hrôzostrašné. Hanbu a kliatbu zároveň.

Niektoré deti prebrali štafetu, a tak sme pre istotu konzultovali miestneho lekára. Prezeral nám hlavy, predpísal vhodné šampóny a s kľudom Angličana mi dohováral, aby som si vzniknutú situáciu nebrala až tak veľmi k srdcu.

- Pozrite, ja žijem tu na východe a často chodievam na kontroly do osád ku cigánom (tak sa im vravelo kedysi). O hygiene tam radšej pomlčím, ale ak sa vám bude lepšie zaspávať, tak vedzte, že ja som si od nich ako výslužku doniesol domov už sedemnásťkrát vši. Sedemnásť a prežil som! Tak hlavu hore!

Vlasy som si v tých bojových podmienkach premyla aspoň zo dvakrát a vši ani hnidy som v nich, našťastie, neobjavila. Asi sa im predsa len ponuka u mňa zdala príliš hustá, bo i oni uprednostňujú schodnejší terén ku zdroju výživy. Ktohovie... Ale od stretnutia s ním už nepanikárim, hoci hlava ma naďalej automaticky rozosvrbí.

Pripomínam si - 17x a prežil! - a potom už iba sledujem, či nezavítali (po prvýkrát) aj ku mne.

Nuž a tento rok sa zasa raz objavili na tábore. Vlastne tento rok sa to len tak hmýrilo zvermi na tábore. Odhliadnúc od našich troch každoročných verných spoločníkov - dva psy a kocúr - nás pravidelne v noci navštevovali líšky (tie sa odvážili i za plot), kuny a diviaky. Kocúr si asi zo štyrikrát doniesol zvonku živú hračku - myši, ktoré už po chvíli neboli až tak živé a my sme sa bránili pred náletmi sršňov a ničili stovky (mini-)kliešťov.

Tešili sme sa iba motýľom, ktoré si nás pravidelne mýlili s kvetmi. Ani tento fenomén som doposiaľ nezažila - aby si sadali opakovane a dobrovoľne na ľudí. Teda na deti. A nie na osamelých jednotlivcov, sediacich kľudne kdesi uprostred lúky. Oni si vyberali skupinky v pohybe a hockde.

A nakoniec detváky raz kdesi za chalupou objavili dokonca žaby (medziiným vraj velikánsku ropuchu).

Ale naspäť ku problému číslo jedna.

Priznávam, po spovedi jednej z dvojice, ktorých sa priamo týkal, by som niektorých rodičov najradšej zavesila do prievanu, ak je pravdou, že problém zľahčili a odflákli, tváriac sa, že ich sa netýka. Šak ONI si s ním na tábore nejako poradia... (ONI ako my).

A tak sme dookola kontrolovali a premývali hlavy, pričom nás pravidelne (a pochopiteľne) svrbeli tie naše.

Zdalo sa, že nepríjemnosť máme pod kontrolou, keď sa zrazu na druhý týždeň objavili ďalšie dve potvory. Nanovo sme pokúpili šampóny, deti nahnali do zástupu na lúku a podelili si funkcie. Navlhčiť vlasy vodou z hadice, poriadne našampónovať, nechať pôsobiť, zmyť. Ešteže nám prialo počasie a my sme bojovali  vo veľkom vonku.

Ktorýsi z chlapcov podarene zvolal: Jéj, tu to vyzerá ako na páse v umývačke áut!

Musím uznať, vystihol to perfektne.

Dievčina, u ktorej sa vši tentokrát vyskytli, prišla ku nám až v polovici tábora. Z inej akcie. A tej sa zúčastnilo ďalšie dievča s dredmi a v nich prebývali vši.

Ešte týždeň po tábore ma pri spomienkach naň svrbela hlava a pravidelne sme sa doma hrali na paviánov. Tentokrát, našťastie, bezúspešne... teda ako sa to vezme, že? Dúfajúc, že nás nepostihne osud ktorejsi triedy z bývalej Michaelovej Grundschule, kde si vraj spolužiaci predávali štafetovo vši neuveriteľné dva roky.

A keby ste sa spýtali psa z fotografie (foto tu), čo trápilo na tábore jeho a on by mohol odpovedať, určite by sa posťažoval

na tamojšie žihadlové torpéda. Ničili ho preukrutne. Všetci sme trpeli spolu s ním, vyzeral naozaj hrozne. Cudzí ľudia, neznalí situácie, sa pýtali, či ho niekto dobil.

Jeho majiteľka si, našťastie, úplnou náhodou všimla, že močí krv. Jed (ôs či sršňov) mu napadol obličky, čo v tom momente ona ale netušila. Zostávala mu možno pol hodina života, keby mu v poslednej chvíli zverolekár nevpichol potrebnú injekciu s protilátkou.

Keď sme sa tento rok vracali domov, sedela som - ako mi osud náhodne pridelil - v zadnej časti autobusu medzimestskej dopravy. Táborová vedúca mi po tom, čo zaplatila za lístky, rukou naznačila, či nechcem prísť ku nej dopredu. Nuž som jej odmávala, že aspoň dám pozor na našich najmladších rarachov, čo sa usadili na posledné zadné sedadlá.

Už čochvíľa som musela medzi nimi robiť poriadok, medzitým sa z jazdy po miestnych serpentínach povracalo dievčatko, preto som sa premiestnila o dva rady dopredu. Bližšie ku nej, čím som sa dostala na úroveň dvoch našich 15-ročných veľkáčov.

Rozprúdil sa medzi nami podarený rozhovor. Nespomeniem si, čo presne odo mňa chceli vedieť, ale bolo to v zmysle, prečo vlastne robím túto robotu. Prečo investujem dva týždne zaslúženej dovolenky, aby som venovala 24-hodinovú starostlivosť im všetkým.

- Viete, chlapci... pozrite sa na tých malých divochov na sedadlách vzadu. A teraz sa pozrite na seba a spomeňte si, akí ste boli kedysi vy. Presne takí istí. Pre toto to robím. Aby som videla, ako sa postupne meníte na rozumných a zodpovedných. Aby som sa utvrdila, že podobné akcie či nami investovaná energia naozaj prinášajú žiadané ovocie.

- Ale my sme boli oveľa horší! - zareagoval jeden z nich a druhý mu dal vzápätí za pravdu.

Začala som sa smiať. Inak sa ani nedalo. Naozaj kedysi obaja patrili ku tvrdým orieškom. Tým najtvrdším medzi rovesníkmi.

- A aký som bol vlastne, keď som bol malý? - vyzvedal mohutnejší z dvojice.

- Nuž - vtiahla som do seba dvojnásobnú dávku vzduchu, akoby som dúfala v prevetranie pamäťových buniek a opäť som sa rozosmiala.

- U teba bol problém v tom, že keď ťa niekto nahneval, tak si doslovne explodoval a vtedy sme museli ochraňovať každého, kto ti vstúpil do cesty a protirečil ti, lebo inak by si ho namieste zahlušil.

- Noo, pamätám - zatiahol teraz on a tiež sa začal uškŕňať.

- Presne! - pridal sa druhý z dvojice - aj ja si spomínam, ako sme sa my dvaja pravidelne pochytili a tĺkli až do krvi. Aj mňa si skoro zahrdúsil.

- A pamätáš si, čo si vystrájal ty? - spýtala som sa na oplátku jeho.

- Jasnačka. Nebol som o nič lepší.

- Navyše sa teba nik nesmel dotknúť. Je jedno, v akej situácii. Ani keď si sa zranil, ani keď si zúril. A pozrite, akí super chalani z vás vyrástli!

Ich mladé tváre vyžarovali vďaku za pochvalu.

(Traktor&Háďa)

Deti práve hrali hru v lese. Lovili bizónov (rozumej vedúcich a inštruktorov). Pristavila som sa na chvíľu pri kontrolnom stanovišti, kde mali donášať svoje vyplnené lovecké lístky a v prípade potreby zahasiť smäd.

Krátko po mne dobehla i Kika a už z diaľky divoko mávala rukami, že sa chce napiť. Skontrolovala som všetky dostupné fľaše a zistila, že voda sa minula.

Vzápätí sa zjavil jeden z bizónov a zisťoval, či treba doplniť zásoby. Nuž som ho poslala do chaty.

Otočila som sa ku Kike a vravím jej:

- Chvíľu potrvá, kým sa vráti s plnými fľašami. Zatiaľ môžeš ísť na lov zvyšných bizónov a za takých 5-10 minút sa vráť, aby si sa napila.

Sklamane sa pobrala nazad do lesa. Patrila tento rok ku nováčikom. Rozkošné dievčatko s jemnulinkým hláskom a nevinnými, nežnými kukadlami, ktoré chcel každý ochraňovať. Pri podobne náročných hrách jednotlivcov sú ku najmenším a najmladším pridelené staršie, skúsenejšie deti. Na hre sa potom zúčastňujú ako dvojica. Musela som sa smiať, keď som pozorovala ich dve v teréne. Jej spoločníčka správne odhadla situáciu a zámerne vysielala Kiku o kus vpred. Presne vedela, že keď ju bizóni zbadajú, automaticky skrátia kroky, spomalia tempo ... a bizón je chytený!

Keď voda dorazila na stanovisko, zjavila sa i Kika. Otvorila som plnú fľašu a podávala jej ju. Už-už ju držala v ruke, keď sa okolo nás mihol ďalší zver. Z jej reakcie som pochopila, že jeho ešte nechytila. Zbystrila pozornosť. Doslovne začala vetriť ako lovecký pes. Bleskovo mi vrátila nazad fľašu a s bojovým pokrikom - musím chytiť bizóna!!! - sa rozbehla preč.

- Kika, a čo voda??? Veď si umierala od smädu! - volala som za ňou.

- Nevadí. Napijem sa neskôr. Teraz musím za bizónom!

A ja som sa opäť musela smiať. Nik ju do ničoho nenútil, no ona svojim rozhodnutím podala jasný, neklamný dôkaz toho, že hra, i keď náročná na beh a kondičku, ju naozaj zaujala a preto všetko ostatné musí ísť bokom.

(Hryzoš & Motýlik)

Nejako sme sa v rozhovore prepracovali na zážitky s vedúcimi, ktorí boli pred tými 8 rokmi sami ešte deťmi. V tých časoch sa organizovali čisto stanovačky na lúkach, ktoré ale vďaka meniacej sa klíme a strašidelným búrkam stratili z hľadiska bezpečnosti na aktuálnosti. Už pár rokov volíme radšej miesta, kde sa dajú postaviť stany, ale kde sa zároveň v prípade potreby vieme schovať do bezpečia nejakej budovy či drevenice.

Veď i náš prvý tábor s Michaelom takmer stroskotal na podobnej katastrofe. V ten rok sa vydávala moja švagriná, preto sme sa mohli zúčastniť iba jeho druhej polovice. Tú hrôzostrašnú noc sme nezažili na vlastnej koži. Jednotlivé detaily nám neskôr prerozprávali jej priami svedkovia a pozostatky katastrofy boli viditeľné celý zvyšný týždeň.

Každopádne ich búrka zastihla nepripravených. Zabudla som, kedy presne sa strhla, ale niekedy po polnoci sa potok v blízkosti táboriska premenil na ničiacu riavu, ktorá ich nielenže nepríjemne vytrhla zo spánku, ale brala so sebou všetko, čo nebolo prichytené kolíkmi. Predstavte si, že sa uprostred noci na ležovisku zrazu brodíte po lýtka či kolená v studenej vode a v tej tme na čistine v hlbokom lese absolútne nedokážete odhadnúť, aké bude pokračovanie. Viacmenej sa vrámci záchrannej akcie modlíte ako ešte nikdy v živote, aby všetci prežili... a dúfate, že chaos neprerastie vo všeobecnú paniku.

No a vrámci tohto vletela hlavná vedúca do stanu ku mládencom a prekvapene pozerala na vystrašené zjavenia v bielych ponožkách.

- Čo tu stvárate? Prečo nemáte gumáky na nohách?!?

- ? Ale veď máme zakázané chodiť do stanov v topánkach...

No čo im na to povedať?