Potrebovala som nejako zamestnať svoje ovečky a jednou z možností bola príprava novoročných kalendárov. Vravím si, keď podelím +/- sedemnásť detí (bo nie všetci chlapci sú i včeličky) a dvanásť obrázkov na cca. dva zostávajúce mesiace, v pohode všetko stihneme do vianočných prázdnin.
Nuž ale to som vtedy netušila, že dievčatá nasadia neuveriteľné čertovské tempo a uštvú ma v priebehu dvoch dní. Vôbec nečakali na nejaké rady či tipy odo mňa, viacmenej obkukávali jedna od druhej.
Nestíhala som strihať papiere, ani robiť záznamy, čo už má ktorá hotové. Za jedno poobedie som sa stratila v prívale októbra, decembra, júla, februára, a...a...a...
Narýchlo som zaviedla aspoň pomocnú tabuľku so zápiskami, nech nakoniec v tom neprehľadne neskončíme s jahodami v decembri.
Jednou z prvých štartovacích kresieb bol snehuliak. V časoch minulých by sa dal použiť hneď na niekoľko mesiacov.
V úvode vidíte výsledok dvoch prváčiek a dvoch druháčiek.
Ak sa zahľadíte na jednotlivé kresby, pravdepodobne zistíte, že i vám tam čosi nesedí. Jeden obrázok priam bije do očí.
Väčšinou sa deťom snažím nemiešať do ich tvorby či videnia sveta, ak to nie je z nejakého (dôležitejšieho) dôvodu potrebné. Veď i mnohí detskí psychológovia pri riešení problémov využívajú obrázky na preniknutie do ich sveta.
V tomto prípade som ale myslela na dvoch svojich štvrtákov, ako si neodpustia posmešnú rekciu, keď zbadajú výsledok.
Nuž som sa dievčinky, prváčky, jemne spýtala, či by svojmu snehuliakovi nechcela ...napríklad... dokresliť pár drobností ako nos, metlu, klobúk/hrniec.
- Áaaa, vidíš... chýbajú mu nohy! - zvolala vďačne a rýchlo ich dokreslila.
Prečo som radšej nemlčala - pomyslela som si - ďalšia voda na mlyn štvrtákom.
Ale ak teda chce mať svojho snehuliaka takto, tak nech ho má! - znelo moje konečné rozhodnutie.
Na druhý deň sme pokračovali ďalšími obrázkami a vrámci nich sa rozvinul rozhovor, z ktorého som pochopila, prečo je jej snehuliak, aký je...
Čo myslíte, prečo?
